Boots-báseň
Pátek, 11. prosinec 2009
Smútku máme aj tak sami dosť,
vďaka ľudom,aby naše plnil dni:
a keď vieme,aký nezvaný je hosť,
prečo si sním ešte kaziť sladké sny?
Zožeňte si šteňa a hneď získate
neochvejnú lásku,čo nedokáže lhať,
nadšenú úctu,akú ešte nemáte,
obdiv,čo sprevádzať
vás bude až za
hrob snáď.
Nie však fér,
riskovať,že dáte
srdce psovi,čo
rozdrásať ho smie.
Keď štrnásť liet jak voda uplynie,
a chorobou či starobou končia jeho dni,
tak ortieľ,jak psí život pominie,
desivo-injekcia a či guľka-znie,
ach,dali ste,ten des vás neminie,
svoje srdce psovi,čo rozdrásat ho smie.
Keď odíde tá verná duša psia,
a po dome sa náhle ticho rozhostí,
aj známe zvuky zaznievajú hlucho,
smútok sa vám začne ukrádať do kostí.
Vy odovzdali ste,tvrdím sucho,
srdce svoje psovi,čo rozdrásať ho smie.
Smútku máme aj tak sami dosť,
keď v deň pohrebu z neba bolesť
tíško padá,
radosť však ešte nestály je hosť,
čo na srdce sladkou lžou dopadá.
Hoc láska v srdci k pohode je most,
viem,čím dlhšie zviera v našom
srdci je,
tým vačší žiaľ ako ľadová kosť
nám srdce pretne,keď radosť naša tlie,
je azda naša povinnisť odovzdať
srdce svoje psovi,čo rozdrásať ho smie?
Přidáno: 35 bodů
Počet přečtení tohoto článku: 246