Prečo sa učím
Pátek, 29. leden 2010
Mal som 6 mesiacov,keď som si šantil na dvore, kde som vyrastal.V tú sobotu som cítil,že sa udeje nejaká zmena v mojom živote.A stala.Prišla taká osoba na dvoch nohách,obzerala mojich kamarátov.Vždy ale jej oči pozerali na mňa.Páčila sa mi ,ale som sa jej aj bál.Zrazu po mne skočila,pritúlila si ma k sebe a ja som cítil ako jej bije srdce a pekne sa mi prihovára.No a šlo to rýchlo.
Hneď ten deň sme šli za niekym v bielom,ktorý si ma obzeral a hovoril o šťastí,kde som sa dostal.No a potom hneď škola.Veľa kamarátov,hry a učenie.Po mesiaci sme sadli do auta a niekam sa viezli.Keď som z auta vystúpil,bolo okolo mňa stovky psích kamarátov.Všetci boli nervozny.Aj ja.Prišli sme do nejakého kruhu,pár krát som sa prešiel aj prebehol,niečo mi tam hovorili,musel som ukazovať zuby aj iné....A zrazu ma panička vystískala,odmeňovala a všetci si ma fotili.Panička bola šťastná,ja som bol šťastný,že som jej urobil radosť.Ale ja som len urobil to,čo som sa od nej naučil.Bola prvý krát na výstave,ako ja.Boli sme v prvom kruhu.Išiel som prvý.A prvý som aj skončil.Bol som víťaz!Len ako dorast,ale na klubovke a to sa vraj cení.Ale ja som si cenil snahu svojej paničky,ktorá ma v tak krátkom čase naučila inak žiť.
Nooooo,mám sa ešte čo učiť ,nehovorím,ale stojí to za to.Keď má panička radosť,ja ju mám viac.Veľa sa spolu hráme,beháme a prechádzame.Je krásne byť psom u dobrého pána.Tak sa budem stále snažiť.Fandím vám ostatným,aby ste aj vy mali šťastie na takého pánička a domov ako mám ja.Držím pac a haf,haf,haf,hafíci...
Přidáno: 38 bodů
Počet přečtení tohoto článku: 283