Skvělý život

Po dvoch dňoch som prežila svoju prvú operáciu - kýlu,potom mi ešte upravili uši.No a krátko nato,sme sa sťahovali ďaleko-pre mňa.Panička prenajala hotel a mi sme tam začali spolu žiť.Obojok som nosila len koli známke,vodítko som takmer nepoznala.Celý deň som sa pohybovala vonku,v prírode,všade bolo okolo mňa plno ľudí,detí aj zvieratiek.Bolo to nádherné.Nebíčko.Všetkých som mala rada,a ja som bola všetkých maznáčik.Hovorili mi hotelový maskot.Každého som vítala na recepcii.Zabávala som deti,keď sa nudili.Pomáhala som im dolovať tunely v snehu v zime,v lete som zase chodila zbierať huby.Na jeseň som doprevádzala hostí,keď chceli do lesa.Bola som ich strážcom ,a vždy som ich hnala domov na hotel ,keď som cítila medvede.Hotel bol totiž v Tatrách,to som nespomenula.No poviem vám,život ako v rááááji.

Po 6 rokoch prišiel k nám na návštevu jeden stráááášny fešák.Volal sa Astor-moj budúci partner.Jeho panička musela niekam nadlho preč,tak ho dala zatiaľ k mojej paničke.Mno,poviem vám,nebolo to len kamarátstvo,čo medzi nami vzniklo.Zamilovala som sa a po pol roku,sa začali so mnou diať čudné veci.Nuž,zistila som,že budeme rodičmi.Mala som 11 nádherných šteniatok.Moja panička bola skvelá.Pomohla porodiť,pomohla vychovať.Keby som ich mala 20,bolo by ich málo,ako sa ľudom páčili.Veľa z nich sa dostalo k paničkiným kamarátom do Maďarska.

No ale potom sme sa presťahovali do Čiech.Veľká zmena nastala.Všetko bolo ďalej super,ale začala som sa zle cítiť.Všade sa mi robili obrovské hrče.Panička dostala strach,a tak sme navštívili doktora.Ten vyslovil dg-RAKOVINA lymfatických uzlín.Nastal kolotoč liečení,nie veľmi príjemných úkonov a terapií.Neznášala som to.Bolo mi stále horšie.Doktor hovoril niečo o 2 mesiacoch.Panička však so mnou stále pekne rozprávala,a vravela-pokiaľ chceš,dovtedy s nami zostaň.A ja som chcela,veľmi.Paničkyni kamaráti z Maďarska raz priniesli malu,čiernu guličku.Ajhľa,vykľul sa z neho moj vnuk,dali sme mu meno Brio,a ostal s nami žiť.Čo som mohla?Nechať paničku v tom samu?Nie.Musela som predsa pomocť s jeho výchovou,nie???Bolo nám spolu dobre.Raj na zemi.

Ale prišiel deň,kedy som nemohla ďalej.Už som nevstala,nejedla,nepila.Pozerala som na paničku s prosbou v očiach:pusť ma na nekončiaci výlet do psieho nebíčka.Brio je dospelý,silný a už aj rozvážny.On ťa ochráni.A ona ma vypočula.Dlho plakala keď ma viezla k doktorovi.Stále ma hladkala,rozprávala ku mne.A doktor mi pichol injekciu,a ja už som viac necítila žiadnu bolesť.Vstala som a začala som behať a šantiť.Ale už v psom nebíčku.Už mi bolo zase dobre.Stalo sa však,čo nikto nečakal.Po pol roku bol Brio na tom zle.Zase doktor,ale iná dg-totálne zlyhanie ľadvín.Otrava.Nedalo sa nič robiť.Videla som zhora ako panička strašne plače,keď mu doktor pichal injekciu.A mi znova spolu šantíme a naháňame sa,ale už v nebíčku.Videli sme však aká je panička smutná.

Preto sme jej vnukli myšlienku,že žije na určitom mieste psík,ktorý má už skoro 7mesiacov,a stále nemá svojho pánička.Bol to síce malý diablik,ale aspoň nebude mať panička čas smútiť za nami.A ona šla,doviedla ho domov.A teraz sú spolu šťastný,a mi v nebíčku dúfame,že im to spolu dlho vydrží.Mali sme krásny život,ale teraz je nám tiež dobre.No a raz sa možná zase spolu všetci stretneme...

Přidáno: 100 bodů